MÔJ MIKROSVET

Zajtra vám budem kývať z vrchola hory plnej stromov a snehu. Myšlienkami si ma nájdete.

2. february 2012 at 18:35 | Potterová
Je mi jej úprimne ale úprimne ľúto. Nezdieľa moje ideály, nepodporuje moje sny, nevidí tú krásu sveta, ktorú ja našťastie vidím. Žije vo svojej bubline neustáleho trápenia, peňazí a starostí. A ja je neviem pomôcť. Jediné, čo môžem spraviť, je usmiať sa na ňu cez slzy. Niekedy sa chytí malého vlákna, ktoré obklopuje moju dušu, no nikdy ten tlak nevydrží a pretrhne sa.

Som uprtostred pozeriania Into The Wild. Vďaka človeku, ktorý zmenil môj pohľad na našu zelenú planétu. Aj keď len málinko, tie zmeny sa nabaľujú a raz z nich vznikne skvelý život. Či už môj, alebo niekoho iný, to je už jedno. Sme rovnaké telo, rovnaká energia. A tak som si našla hymnu. Hymnu medzi filmami. (Aj to jej vadí, že pozerám filmy, a aktívne sa nezapájam pri fúkaní vzduchu do tej malej bublinky, o ktorú sa tak veľmi bojí, že jedného dňa praskne.)

Ten film je to najzmysluplnejšie, čo v tomto tisícročí bolo vytvorené. Ušité priamo na moju dušu, len žasnem nad Alexovými mišlienkami. Ako keby mi ich kradol priamo zo srdca a mysle.

A vďaka ďalším skvelým ľuďom si aj ja môžem urobyť svoje malé Into The Wild, hneď zajtra, s termoponožkami na nohách a niečím tuhým v batohu. Lebo dobrých ľudí ešte stále nájdete. Lebo dobrý ľudia ešte nevymreli.

Už nie som malé dieťa a patrilo by sa zaujať stanovisko.

9. january 2012 at 23:02 | Potterová
Viete, nechcem byť právničkou, lekárkou ani učiteľkou, vedkyňou a už ani psychologičkou alebo sociologičkou, ako som to zvažovala počas posledných dní. Odjakživa sa to u mňa striedalo ako u každého malého decka, ktoré chce byť tým, čo práve videlo v telke. A práve tie filmy. Umenie. Mám srdce umelca. Bez knihy v ruke, čaju v tej druhej, filmov - periel našich myslí, a hudby, ó, hlavne hudby by som žiť nedokázala. Posledné roky ma to profesne najviac ťahalo ku filmom. No byť pred kamerou, to nie je to správne miesto pre mňa. Dnes som sa opäť zamýšľala nad svojím osudom. Prišla som na to, že potrebujem prácu, ktorá by ma dokázala zabaviť, bola by mojím druhým domovom, dokázala ma ohúriť a stála by za to aj po tisícoch odpracovaných dní. A prišla som k záveru. Musí, musí, musí sa to týkať umenia, lebo som stratená. Tvoriť niečo každý týždeň JE možno výzva, no ja to risknem. Možno mi ten diplom zo ZUŠky z výtvarníctva nebol ani tak nahovno. Ale ja sa vlastne ani tak veľmi nechcem vydať typickou cestou, nie, bude to niečo lepšie. V Čechách, zemi mé rodné, je plná riť umeleckých vysokých škôl, fakúlt a katedier, roztrúsených po celej krajine. Možno to bude scénáristika, možno vizuálne efekty, možno architekt filmu. Možno to by bolo to správne. A možno to bude niečo iné, niekde inde. Bohvie, kam moje srdce zablúdi. No isté je, že k umeniu. No cítim, že som už na tej správnej ceste, ešte sa rozhodnúť kedy odbočiť. Na čo by ste ma tipli vy?


A ešte, už vôbec mi nejde o peniaze. Vedzte, že nudná práca za to nestojí! Mne len stačí pár dolárov na tie moje knihy, platne, lístky do kina, mať čo-to v chladničke a na účte. Zvyšok si pekne nechajte. Po čom túžite vy?
 
 

Advertisement